Neďaleko roľníckeho družstva v obci Víťaz, okr. Prešov, sa nachádza židovský cintorín obohnaný vysokým múrom. Nie je to však cintorín v pravom zmysle slova. Židia pochádzajúci z tejto obce, ako aj z iných okolitých obcí, boli totiž pochovávaní na spoločnom cintoríne v Širokom. Cintorín vo Víťazi sa nachádza na mieste, kde československé vojsko popravilo siedmych židovských mladíkov.
Dvanásteho júna obsadili československé vojská, konkrétne 88. pluk, obec Víťaz neďaleko Braniska, odkiaľ ich pred pár dňami vytlačili maďarské vojská. Ihneď po vstupe do dediny vojaci zajali mládencov židovských rodín Fleischer a Lefkovits. Dôvodom mala byť špionáž pre Maďarov, ktorú vojakom nahlásili miestni obyvatelia. Podľa nich Židia prestrihli telefónny kábel vojakom a z kostolnej veže dávali signál Maďarom o príchode československých vojsk. Tieto aktivity im však neboli preukázané a previnili sa vraj len tým, že nalievali v krčme vojakom…
Vojaci tak zatkli sedem židovských mládencov vo veku 14 až 26 rokov, ktorých chceli okamžite popraviť. Ich hnev bol veľký a takmer došlo k vzbure. Na okolí
totiž prebiehali tuhé boje (napr. len na cintoríne v neďalekých Chminianskych Jakubovanoch ležia ôsmi vojaci), šírili sa aj zvesti o zverstvách, ktoré páchali maďarskí boľševici na zajatcoch. Vojaci navyše nebojovali len proti samotným útočníkom, ale aj proti záškodníkom v zázemí, ktorí ich napádali zozadu. Národné povedomie bolo totiž v tomto období na veľmi nízkej úrovni a mnohí obyvatelia boli stále verní starému režimu. Okamžitej poprave zabránil iba prísľub dôstojníkov, že podozrivých odvedú na veliteľstvo do Kluknavy na vyšetrovanie.
V tom sa však objavil v obci vojak oblečený iba v nohaviciach, v bielej košeli, s opakovacou puškou na pleci a s typickou modrou baretkou na hlave. Bol to desiatnik František Horák, príslušník 21. pluku francúzskych legionárov, ktorí tiež operovali v tomto priestore. Keď sa od vojakov dozvedel o zajatcoch, nazlostený sa ihneď vybral do dediny, aby situáciu vyriešil.
Ohlásil sa miestnemu dôstojníkovi, že na rozkaz spoločného priameho nadriadeného má za úlohu eskortovať Židov do Kluknavy. Dôstojník mu ich vydal spolu so štyrmi strážcami. Eskorta sa však nevybrala do Kluknavy, ale opačným smerom, za dedinu smerom na Ovčie. Tam ich zastihol starosta kráčajúc na veliteľstvo. Horák ho následne vypočul, snažiac sa od neho získať dôkazy o vine zajatcov. Starosta síce spomenul, že Židia neboli v obci populárni, no jednoznačné dôkazy o kolaborácii nemal. Vojaci potom odobrali zajatcom cennosti a peniaze s tým, že im ich donesú domov a starostu poslali preč.
Horák sa spýtal vojakov: „Bratia máte odvahu ich zastreliť?“ a nariadil zajatcom, aby sa otočili čelom vzad. Potom začal zo svojej opakovačky strieľať, pričom sa strážcovia pridali. Popravení boli: Dr. Aladár Fleischer, Šimon Fleischer, Viliam Fleischer, Melicher Fleischer, Jozef Lefkovits, Artur Lefkovits, Viktor Lefkovits.
Jeden zo zajatcov popravu prežil a predstieral smrť, no letmý pohyb ho nakoniec stál život. Po poprave Horák rozkázal: „Hoši, zakopejte je a vráťte se do svojich línií. Nazdar!“Potom zmizol.
Po poprave nastal v obci pogrom. Obyvatelia a vojaci sa vrhli do hostinca, ktorý Židia vlastnili a vyrabovali ho. Ženy vynášali z domov obetí šaty, prádlo, periny. Zvyšní členovia rodín zutekali do lesa, pri dvore ostala iba mladá Židovka Róza, ktorá toto hrozné divadlo sledovala.
Hneď po týchto udalostiach vtedajší veliteľ dal zatknúť “strážcov” a začalo sa vyšetrovanie. Hlavný aktér bol však neznámy. Každý spomínal iba bezmenného francúzskeho legionára v bielej košeli, s baretkou a opakovačkou. Identifkovať Horáka a dolapiť ho sa podarilo až nasledujúci rok v Čechách.
Následne prebehlo niekoľko súdnych procesov, ktoré boli medializované v celoštátnej i medzinárodnej tlači. Výpovede obvinených a následne aj rozsudky sa stále menili. Raz dôvodom takého radikálneho aktu bola vlastenecká povinnosť vyrovnať sa so špiónmi. Neskôr to bola vlastne sebaobrana (Dr. Aladár Fleischer sa vraj vyhrážal barlou, spomínala sa aj strelná zbraň), nakoniec podľa obhajoby vôbec nebolo jasné, kto strieľal, keďže pri obci sa bojovalo a lietali zblúdené strely. V roku 1922 vojenský súd v Košiciach obvinených odsúdil na ročné väzenie s ročným podmienečným odkladom.
Neskôr sa proces znovu obnovil. Definitívny rozsudok vyniesol pražský súd až v roku 1931, keď sa porota uzniesla, že nešlo o úmyselnú vraždu, ale o vraždu z afektu a obvinených oslobodila. Podľa obhajcu obvinených Horák bol obeťou vojnového mechanizmu a svoj podiel na čine mali aj faktory ako ťažká doba, únava vojakov, stanné právo a nakoniec aj nižšia inteligencia obvinených. Sám Horák na otázku, prečo jednal bez súdu, odpovedal: “„Boli sme zrádzaní, a keď Vám každý deň hrozí nebezpečenstvo života, potom sa strieľa na všetky strany… Za to, čo sa stalo, bola vinná vojna.“
Pogrom vo Víťazi nebol neobvyklou udalosťou v tomto prevratovom období, kedy sa rúcala Rakúsko-Uhorská monarchia a formovalo sa Československo. Aj v mnohých iných mestách a obciach sa Židia stali obeťou útokov más. Keďže sa uplatňovali hlavne v obchode alebo v štátnej správe, masy im vyčítali vykorisťovanie, maďarónstvo a spoluvinu za Veľkú vojnu.
Hoci je Maďarsko-Československá vojna z roku 1919 málo známou udalosťou u širokej verejenosti, predstavuje jeden z najvýznamnejších konflitkov, ktoré prebehli na Slovensku. Išlo o konflikt, v ktorom sa rozhodovalo, či sa Slovensko stane súčasťou Československa. V mnohých obciach doteraz ležia pamätníky týchto udalostí – vojenské hroby označené kovovou plechovou hviezdou
Zdroj: ovcie.info
